co si vsima clovek?

dnes sa mi stala velmi zvlastna vec. pisala som si cez skype s jednou sestrickou, ktora je prave v BA, ale videli sme sa na intraku, lebo studovala tiez v KE. zacala sa ma pytat na to, ako sa mam a akosi doslo na osobne veci. samozrejme ... pre mna nie je normalne, ze zacnem niekomu hned o sebe vraviet osobne veci, ale zacala ona ... dostala sa mi pod kozu. pripomenula mi roky na vysokej skole. napisala mi slova (cast citujem):

"bolo tam jedno dievca, ktore bolo velmi mudre a velmi sikovne, vlastne, bola vsade, robila velmi vela veci pre skolu, pre VBH, na intraku... bola velmi aktivna a velmi zapalena za veci, ktore robila a bolo na nej vidiet, ze ziari..., tak zvlastne ziari... ziari svetlom, ktore moze davat iba Hospodin, nik iny, bolo na nej vidiet dotyk Jeho ruky a Jeho nekonecnu lasku k nej, ze je Jeho milovanym dietatom ...."

bolo toho podstatne viac, co napisala. a ja som si cez to kladla otazky "kto je ta osobka? kde ma videla? kde so mnou bola?" to, co pisala, to nebolo o jednom stretnuti na skupinke VBH... to si ma tak vsimala? ako som jej mohla poskytnut tolko povzbudenia, potesenia, lasky a toho vsetkeho co mi napisala? je to skutocnost? alebo je to len hra slov? to mi na nu nesedi...

a co potom nekrestania? ti si ako vsimaju nas, krestanov? ved pre tych to musi byt zivotne divadlo....

a na co som z toho prisla? ze aj ked sa vnutorne mam nanic, tak navonok sa da potesit kopec ludi, vela ludom sa da pomoct. ano, staci jeden maly usmev a cloveka to potesi. staci pohlad laskavych oci a clovek sa citi hned aspon trochu milovany. nie je to zaujimave ako malo postaci cloveku, aby sa necitil oddeleny od ludi? Boh je ten, ktory potesuje, Boh je ten, ktory povzbudzuje, ale robi to aj cez ludi, ktori su blizko.