hladam krasu Bozieho stvorenia

ked tak premyslam nad tym, co robim rada posledne dni, tak musim skonstatovat, ze velmi rada fotim prirodu :) teraz mi sice moj bracek vzal fotak, ale tesim sa, ked ho uz nebude potrebovat a ja sa opat rozbehnem na fotenie prirody :)

teraz som behala len po zahrade a vsetky fotky su vlastne z nej. kvietky, zakvitnute stromy a sem-tam i nejaka ta vcielka sa nasla :) stihla som vsak sfotit len jedinu, tuto, ktora sedi na rozkvitajucej ribezli :) ani neviem povedat, ci sa mi viac paci ten kvietok alebo ta vcielka. tento zaber je vsak uplne nadherny. ja sa v nom vyzivam... sosacik nadherne vidno, ... rozmyslala som nad tym, ze preco ma pohlad na tento obrazok uplne nadchyna. vidim v nom jednotu. keby nie opelenia, z ribezli nic nebude a je to podobne aj s nasim zivotom. pokial sa nedame opelit samotnym Bohom, nase usilie bude uplne zbytocne.

som v case, ked sa snazim urobit vsetko sama. vlastne... kedy ten cas nie je? malokedy sa dokazem odovzdat Bohu natolko, ze viem, ze teraz nechavam konat Jeho. niekedy mam dojem, akoby Boh nestacil na to, co prezivam. ano, ano... hlupost, viem... mam odstranit take myslienky... niekedy sa vsak nechavam oklamat diablom a sklznem do casu slz a utapania sa vo vlastnej neschopnosti pohnut sa dalej... a teraz som kde? presne v tomto bode. odmietam pomoc od Boha, hoci viem, ze svojou chutou a schopnostou to nedokazem nijako urobit. jednoducho MUSIM nechat konat Boha... On mi zjavuje svoju krasu a ja ju jednoducho odmietam. ponuka mi svoju jemnu blizkost a ja zostavam stat na mieste... preco tu krasu Jeho blizkosti odmietam? uverila som klamstvu... teraz je len na mne, ci sa necham premenit obnovenim mysle alebo sa budem hrabat sama v sebe.